Sprievodca
Dom od roku 1970 a umelci, ktorým poskytol priestor
Čo je o histórii tohto tablaa skutočne doložené a čo nie.
Pozrite si termíny na GetYourGuide ↗Doložená história
| Rok | Udalosť |
|---|---|
| 1970 | Tablao otvára na La Rambla 35 pod vedením Luisa Adameho a Irene Alby |
| 1974 – 1980 | Na jeho pódiu účinkujú okrem iných Camarón de la Isla, Farruco a Tomatito |
| 1990 | Sála bola výrazne prezdobená v nasridskom/alhambrskom štýle |
| 2010 | Štyridsiate výročie na tej istej adrese |
Otvorenie na La Rambla
Tablao Cordobes otvoril svoje brány v roku 1970, pričom umelecké vedenie nového podniku prevzali gitarista Luis Adame a tanečnica Irene Alba. V tom čase bola La Rambla pracovnou barcelonskou ulicou, nie turistickou promenádou, ktorou sa neskôr stala, a otvorenie flamencového tablaa práve tam bolo vyhlásením o tom, kam tento umelecký žáner patrí — nie do ústrania niche podniku, ale na najrušnejší bulvár mesta, kde gitaru zvonku počul každý okoloidúci. Barcelona sama mala v roku 1970 početnú andalúzsku komunitu, ktorá sa vytvorila počas predchádzajúcich desaťročí vnútornej migrácie v rámci Španielska, a táto komunita už bola hlavným publikom, na ktorom záviseli flamencové podniky v meste, dávno predtým, než sa medzinárodný turizmus stal väčšinovým zdrojom príjmov akéhokoľvek tablaa.
Názov
Tablao nesie meno po El Cordobésovi, prezývke toreadora, ktorý dominoval španielskej koride počas 60. rokov — ide o požičané meno z inej scénickej tradície tohto obdobia, nie o tvrdenie o vlastnej polohe podniku (ten vždy sídlil v Barcelone, nie v Córdobe). Pomenovať katalánsky flamencový dom po andalúzskom toreadorovi vypovedá o tom, ako dôkladne už tento umelecký žáner do roku 1970 putoval na sever, nesený generáciami andalúzskej migrácie do mesta dávno predtým, než samotné tablao vôbec vzniklo. Manuel Benítez Pérez, toreador s prezývkou El Cordobés, bol počas 60. rokov na vrchole svojej slávy v Španielsku, a práve z tohto konkrétneho kultúrneho momentu je meno tablaa požičané, nie z akéhokoľvek všeobecného odkazu na samotné mesto Córdoba.
Prvá veľká dekáda
História tablaa spomína medzi flamencovými umelcami, ktorí tam účinkovali v polovici až na konci 70. rokov, Camaróna de la Isla, Farruca a Tomatita — tri mená najviac spájané s modernizáciou flamencového cante a gitary v tomto období. Camarón sa najmä všeobecne považuje za jedného z najvplyvnejších spevákov v celej histórii flamenca 20. storočia, takže scéna, ktorá ho hostila v prvej dekáde svojej existencie, bola už vtedy — podľa akýchkoľvek meradiel — serióznym priestorom, nie turistickou zastávkou. Farruco, jedno z mien spájaných s prvou dekádou tablaa, patril k flamencovej dynastii, ktorej potomkovia sú významnými umelcami tohto žánru dodnes, čo je časť dôvodu, prečo konkrétne uvedenie jeho mena nesie väčšiu váhu než vágnejšie tvrdenie o „legendárnych umelcoch".
Neskoršie generácie
Nasledujúce dekády priniesli do tej istej sály mladších umelcov spájaných so súčasnejším flamencom, keďže umelecké vedenie tablaa postupom rokov menilo ruky. Tento vzorec — dom, ktorý neustále obnovuje svoj vlastný ansámbel, namiesto toho, aby zamrzol okolo hviezd jednej éry — je časťou dôvodu, prečo nepretržite funguje dodnes, namiesto toho, aby sa stal múzejným exponátom ťažiacim výhradne zo svojej povesti zo 70. rokov. Tomatitova vlastná kariéra, ktorá pokračovala dávno po jeho raných vystúpeniach v podnikoch, ako je tento, neskôr zahŕňala dlhodobé spolupráce dokumentované oveľa širšie než čokoľvek konkrétne z akéhokoľvek jednotlivého vystúpenia v tablae zo 70. rokov.
Čo nie je zdokumentované
Verejné zdroje sa rozchádzajú v tom, kto tablao komerčne založil a kto ho umelecky viedol, a samotná stránka tablaa neuvádza konkrétnych reštaurátorov stojacich za renováciou v roku 1990. Tam, kde záznamy nie sú jasné, tento sprievodca hovorí otvorene, že to nevie, namiesto hádania — nespornými faktami sú dátum otvorenia v roku 1970, adresa La Rambla 35 a umelecké vedenie Adameho a Alby, a o tieto fakty sa táto stránka opiera. Kontinuita tablaa naprieč zmenami politických a ekonomických pomerov Španielska od roku 1970 — vrátane prechodu po Francovej smrti v roku 1975 — je sama o sebe súčasťou príbehu, hoci tento sprievodca sa nepokúša podrobne opísať, ako presne bol podnik týmto obdobím zasiahnutý.
Viac ako päťdesiat rokov, jedna adresa
Dom nepretržite funguje na La Rambla 35 od roku 1970 — na pomery akéhokoľvek podniku s jedinou adresou na ulici, ktorá sa za ten čas výrazne obmenila, je to dlhý beh; obchody, bary a ďalšie podniky v okolí za päť desaťročí otvárali a zatvárali. Táto kontinuita stojí za zváženie v porovnaní s novším podnikom bez porovnateľnej histórie: sála, ktorá si udržiava publikum od čias pred narodením väčšiny dnešných návštevníkov, musela robiť niečo správne aj nad rámec samotnej lokality. Návštevník, ktorý si rezervuje dnešné predstavenie, tak trochu vstupuje do sály, ktorej vlastná história ide približne paralelne s premenou Barcelony z prevažne domáceho mesta na jedno z najnavštevovanejších miest Európy — je to väčší príbeh než ktorékoľvek jedno večerné predstavenie, no práve k nemu jej steny a dátum otvorenia z roku 1970 ticho odkazujú.